Volám sa Tatiana a rada by som sa s vami podelila o moju cestu, ako som sa dostala k mentoringu a pomáhaniu ľuďom.
Rodičom vďačím za veľa. Už od úplného detstva ma učili byť zodpovednou sama za seba. Nechali ma stokrát padnúť, aby som sa zdvihla vždy hore. Samozrejme, ako dieťa som tomu nerozumela. Bolo nielen veľa kriku, plaču, hnevu, smiechu, ale aj radosti. Moje detstvo bolo svieže.
Vďačím im za to, že ten maratón so mnou zvládajú dodnes. Vždy ma nechajú sa rozhodovať samu za seba a vždy sa možem učiť a posúvať sa vpred.
Už ako dieťa som vedela predvídať veci dopredu, no nejako som to stále pripisovala náhode. Postupom času som si začínala uvedomovať v škole a neskôr aj v práci, že ľudia okolo mňa sa cítia stále skvelo.
Väčšina mojich známych sa mi začali ozývať stále, keď mali nejakú krízu alebo sa im niečo udialo. Po rozhovore so mnou sa cítili oveľa lepšie alebo sa posunuli v živote dopredu.
U mňa to nebolo nič záhadné, keďže kto ma pozná, vie, že som kopa pozitívnej energie. Preto som to brala ako pochopiteľné, že sa pri mne ľudia cítili skvelo.
Prišiel deň D v mojom živote, keď som si položila otázku: „Kam sa chcem posunúť a čo chcem robiť?“ Chodievala som do práce, ktorá ma nebavila a zarábala som tak akurát na živobytie. To ma zruinovalo.
Začali ma bombardovať myšlienky, že nie som dosť dobrá, neviem, čo chcem robiť atď. Určite to každý v živote aspoň raz zažil. Z tých myšlienok som „ochorela“ a začala moja cesta prebudenia z tmy.
V tej chvíli som sa musela rozhodnúť, ako chcem žiť. V ľútosti alebo radosti? Samozrejme, že som sa rozhodla žiť v radosti. Inak by som tu nebola a nedosiahla tak veľa.
Všetko to začalo stretnutím jedného pána s menom Tomáš. Začal ma učiť spoznávať samu seba a vyriešiť si všetky problémy, ktoré som si za svoj život vytvorila. Vždy som ho obdivovala, ako sme sa hravo dostali k podstate veci, ktorú som v ten daný okamih potrebovala vyriešiť.
Za jeho skúsenosti a múdrosti mu veľmi ďakujem. Ďakujem aj sebe za to, že som to zvládla a rozhodla sa vždy tak, ako som chcela.
Aj práve teraz, keď píšem tento text, som sa rozhodla robiť mentorku a pomáhať ľuďom, aby každý, kto sa rozhodne pre zmenu, mohol zažiť kolotoč pozitívnych zmien.
Vždy máme na výber a vždy môžeme robiť to, čo nás baví.
Väčšina mojich známych sa mi začali ozývať stále, keď mali nejakú krízu alebo sa im niečo udialo. Po rozhovore so mnou sa cítili oveľa lepšie alebo sa posunuli v živote dopredu.
U mňa to nebolo nič záhadné, keďže kto ma pozná, vie, že som kopa pozitívnej energie. Preto som to brala ako pochopiteľné, že sa pri mne ľudia cítili skvelo.
Prišiel deň D v mojom živote, keď som si položila otázku: „Kam sa chcem posunúť a čo chcem robiť?“ Chodievala som do práce, ktorá ma nebavila a zarábala som tak akurát na živobytie. To ma zruinovalo.
Začali ma bombardovať myšlienky, že nie som dosť dobrá, neviem, čo chcem robiť atď. Určite to každý v živote aspoň raz zažil. Z tých myšlienok som „ochorela“ a začala moja cesta prebudenia z tmy.
V tej chvíli som sa musela rozhodnúť, ako chcem žiť. V ľútosti alebo radosti? Samozrejme, že som sa rozhodla žiť v radosti. Inak by som tu nebola a nedosiahla tak veľa.
Všetko to začalo stretnutím jedného pána s menom Tomáš. Začal ma učiť spoznávať samu seba a vyriešiť si všetky problémy, ktoré som si za svoj život vytvorila. Vždy som ho obdivovala, ako sme sa hravo dostali k podstate veci, ktorú som v ten daný okamih potrebovala vyriešiť.
Za jeho skúsenosti a múdrosti mu veľmi ďakujem. Ďakujem aj sebe za to, že som to zvládla a rozhodla sa vždy tak, ako som chcela.
Aj práve teraz, keď píšem tento text, som sa rozhodla robiť mentorku a pomáhať ľuďom, aby každý, kto sa rozhodne pre zmenu, mohol zažiť kolotoč pozitívnych zmien.
Vždy máme na výber a vždy môžeme robiť to, čo nás baví.